„K všeobecnému prekvapeniu loď nepristála nad Manhattanom, Washingtonom alebo Chicagom. Miesto toho sa zastavila priamo nad mestom Johannesburg.“ Veru tak, mimozemská loď tentokrát nezakotvila vo svojej tradičnej destinácií na americkom kontinente. A či už šlo o naplnenie kréda „život je zmena“, ľahkovážny výlet niekam k moru alebo len veľmi zlý odhad termínu majstrovstiev sveta vo futbale, táto cesta ufónom príliš nevyšla. Žiadne masové ničenie, žiadne únosy, žiadna kolonizácia. Dokonca ani kruhy v obilí! Niečo sa proste posralo a behom troch mesiacov nečinného levitovania nad metropolou Juhoafrickej republiky to zavetrila už aj bystrá ľudská rasa. Urobiť menšiu dieru do vesmírneho korábu a opatrne nahliadnuť dnu už potom nebol žiadny veľký problém.

Nie. Nečakala ju tam žiadna vyspelá delegácia z vesmíru a už vôbec nie ďalšia obdoba Scottovho krvilačného votrelca. Ľudstvo si muselo poradiť s ďalšou „humanitárnou“ katastrofou, so stotisícmi vyhladnutých, zoslabnutých a len ťažko prispôsobivých „kreveťákov“. Improvizovaný utečenecký tábor District 9 sa sice v priebehu dvadsiatich rokov zmenil skôr na armádou strážené ghetto, v prípade apartheidom poznačenej Južnej Afriky to však nebola žiadna nová skúsenosť. A práve rasová segregácia je jedným z hlavných motívov debutového celovečerného filmu režiséra Neilla Blomkampa. Filmu, na ktorý dostal rodený Juhoafričan „obyčajných“ tridsať miliónov dolárov. Rozpočet neumožňujúci angažovanie akejkoľvej známej hereckej osobnosti sa stal napokon jedným zo šikovných marketingových ťahov tohto netradičného sci-fi a, úprimne, aj jedným z jeho pozitív. Rozumné zvažovanie využitia každého centu padlo v tomto prípade na úrodnú pôdu, a aj keď rozhodne nemožno hovoriť o dokonalosti, výsledný efekt je namiesto tradičného gýču veľmi milým prekvapením.

Angažovať do hlavnej úlohy herca bez akýchkoľvek väčších skúseností chce buď značnú dávku odvahy, zúfalstva alebo jednoducho pozoruhodný talent. Naštastie, toto bude skôr ten posledný prípad. Sharlto Copley (vo filme ako Wikus van der Merwe) síce nikdy netúžil po kariére pred okom kamery, dúfam však, že po zhliadnutí „District 9“ nebudem sám, kto by mu odporučil prehodnotiť vlastné životné priority. S jeho postavou sa stretávame hneď v úvodnej scéne snímku, kde Wikus sám seba uvádza ako pracovníka oddelenia „alien affairs“ nadnárodnej korporácie MNU. V skutočnosti je to skôr roztržitý babrák (mimochodom s parádnym prízvukom), ktorý dostane od šéfa a svokra v jednej osobe poverenie na presťahovanie „kreveťákov“ do inej, vhodnejšej lokality. Ako to už v kinematografií chodí, nič nejde hladko, nešikovný Wikus sa nakazí pre ľudí neznámym vírom a začne mutovať.

Ale aby tých dejových „spoilerov“ nebolo až príliš veľa, poviem len toľko, že vyššie spomínaná udalosť neznamená len zlom v zápletke diela, je aj zmenou v jeho spracovaní. Úvod aj úplný záver fílmu sú v podstate dokumentom ako keby skutočnej udalosti, čomu zodpovedá aj kamera a strih. Zvyšok tvorí klasické akčné sci-fi v podstate so všetkým, čo k tomu patrí. Až na pár „béčkových“ zakopnutí žánrový nadštandard. Väčšou trhlinu sú však občasné nelogické konania postáv, niektoré nedotiahnuté dejové línie a logicky nie najlepší scenár, keďže jeho značná časť bola údajne improvizovaná. V prípade hlavnej postavy sa dokonca hovorí o všetkých jej replikách, čo už je naozaj na pováženie. Na druhej strane, treba uznať, že si s tým Sharlto Copley (vzhľadom na okolnosti) poradil celkom dobre.

Samostatnú kapitolou tvoria počítačové efekty, kvantum peňazí z rozpočtu zrejme zhltli práve ony. Popravde, „District 9“ nie je žiadny onanistický brak a celkovú grafiku poňal sice na úrovni, no na sci-fi film stále pomerne decentne, v rámci možností čo najviac naturalisticky. O to konieckoncov Neillovi Blomkampovi aj išlo. Jeho stodvanásť minút trvajúci snímok sa snaží - akokoľvek je to nezvyčajné - vyvolávať súcit s väznenou a týranou mimozemskou rasou, spájať tieto udalosti s typickými neduhmi ľudstva a hriechmi, ktoré má na svedomí. Aj preto nie sú postavy počítačom vytvorených „kreveťákov“ vykreslené ako neforemná hŕba slizu, ale bytosti majúce čiastočne ľudskú motoriku, psychiku a samozrejme veľké smutné oči. Trochu bizarné, ale učínné vlastnosti pre vyvolanie empatie voči rasisticky trýzneným tvorom. Lacné, priehľadné, ale funguje to.

„District 9“ rozhodne nie je žiadnym klenotom kinematografie, ale ako kvalitný „nízkorozpočtový“ sci-fi snímok pozoruhodne baví. Prisudzovať mu za sťažené podmienky body navyše by bola hlúposť porovnateľná s umelým nadhodnocovaním malých lokálnych kapiel. Ide však o film, kde zaužívaná fráza o zvedavosti, čo prinesie ďalší autorov počin, nadobúda reálne kontúry. A to už sa počíta.

[ CSFD ] [ IMDB ]